História vytvorenia zdanenia vo svete

Dane sú hlavnou zárukou existencie štátu, v danom poradí priamo súvisí s históriou existencie štátov. Je pravda, že je potrebné rozlíšiť také javy ako pocta a poplatky od zdanenia - prvé dva sa objavili ešte pred štátmi a častejšie znamenali rekvizíciu v naturáliách - jedlo, tovar a dokonca aj ľudia. Pocta bola uložená jednotlivým národom, dedinám alebo kmeňom. Porazení národy vzdali hold vazalom po porážke vo vojne, v skutočnosti sa africký obchod s otrokmi vyvinul aj na základe pocty - silné africké štáty predali porazené nepriateľov do otroctva Európanom.

Daňový systém sa začal vyvíjať iba s príchodom peňazí. Univerzálny ekvivalent výrazne zjednodušil vydieranie, ktoré zhromaždili peniaze, a môžete ich podľa potreby zlikvidovať. Prvé dane sa zbierali predovšetkým na údržbu štátu a jeho vojenského systému. Zvládni v týchto časoch v skutočnosti nepremýšľali o liberalizácii daňového systému, a preto populárne nepokoje často vypukli.

Napriek tomu spoločnosť pokračovala vo vzdávaní daní a pocty štátu neustále. V niektorých prípadoch z dôvodu beznádeje situácie. V iných prípadoch vďační obyvatelia platili vládcovi, aby ich udržal v bezpečí.

Pôvod zdaňovania

Pred vznikom prvých štátnych organizácií boli dane platené iba nižšími vrstvami spoločnosti - remeselníkov, obchodníkov a roľníkov. Boli to ich dane, ktoré sa vynaložili na poskytovanie štátneho systému a na vyplnenie armády.

Prvé dane boli dane z základných hodnôt: pôda, hospodárske zvieratá, pracovníci. Ďalší zdroj daňových príjmov, daň z porazeného, ​​bude s väčšou pravdepodobnosťou klasifikovaný ako „štátny podnik“, ak sa dobytie považuje za projekt s vlastnými nákladmi (jednotky) a príjmami (jednorazová daň z porazenej a neustálej a konštantnej pocta alebo dane).

Obete sa niekedy označujú ako prvé dane. Všetky tieto dane boli priame, to znamená, že boli vyberané priamo na osoby, ktoré dostávajú príjem, vykonávajú transakcie a vlastný majetok. Tieto dane boli vyberané sekulárnymi a duchovnými orgánmi nezávisle.

Slobodní obyvatelia starovekého Grécka vôbec neplatili dane, čím sa obmedzovali na dobrovoľné dary, počas vojnového obdobia sa však za celú populáciu zaviedli daňové poplatky. Rímsky systém fungoval podobným spôsobom - dane boli uložené iba vo vojne, vzhľadom na frekvenciu rímskych víťazných vojen si môžete predstaviť, ako často sa to stalo. Obyvatelia dobytých provincií boli vystavení všetkým druhom daní bez zlyhania, aby znovu preukázali svoje podriadené postavenie.

Moderný systém zdanenia do značnej miery zdedí rímskeho. Takže v dňoch starovekého Ríma sa takéto koncepty objavili priame dane, ktoré kolísajú v závislosti od príjmu daňovníka; Nepriame dane zahrnuté v cene tovaru vrátane spotrebnej dane a takých konceptov, ako sú fiškálne licencie, ktoré sa za posledné storočia prispôsobili novým podmienkam. Teraz sa pozrime bližšie.

Starý daňový vek

Mastering Digital Finance: Komplexný sprievodca

Posilnite svoju finančnú budúcnosť: Svoju kópiu „Mastering Digital Finance“ Ebook a orientujte zložitosť moderných finančných krajín s dôverou!

Získajte svoju elektronickú knihu

V starovekom Egypte bola hlavným príjmom platba za využívanie pôdy vo vlastníctve hlavy štátu. V starovekom Grécku bola daň z príjmu hlavná, ale slobodní občania miest ju neplatili. Namiesto toho občania darovali dobrovoľné dary a iba v núdzových situáciách (vojna) bolo stanovené percento príjmov, ktoré sa z nich zozbierali.

V starovekom Ríme neboli prakticky žiadne dane. Pokiaľ Rím zostal mestským štátom, verejné výdavky boli pokryté prenajímaním verejných pozemkov. Štátny prístroj sa podporoval. Volení sudcovia, ktorí boli zvolení, nielenže vykonávali svoje povinnosti bezplatne, ale tiež prispeli svojimi vlastnými prostriedkami na verejné potreby dobrovoľne, pričom sa považovali za čestné. V prípade núdze (vojna) boli Rímskí občania zdanení z ich majetku; Z tohto dôvodu každých päť rokov predložili zvoleným úradníkom cenzory vyhlásenie o svojom majetku a rodinnom stave, na základe ktorého bola stanovená výška dane (kvalifikácia).

V Rímskej ríši bola hlavným zdrojom príjmu daň z pôdy vo výške 10% príjmu z deja. Použili sa ďalšie formy zdanenia pôdy, napríklad daň z počtu ovocných stromov vrátane viniča. Nehnuteľnosť a výrobné prostriedky boli zdanené: nehnuteľnosti, hospodárske zvieratá, cennosti. Každý obyvateľ provincie musel zaplatiť za všetkých jednu daň z prieskumu. Boli tiež nepriame dane (prejdené kupujúcim tovaru): daň z obratu - 1%, osobitná daň z obratu obchodu v otrokoch - 4%, daň z uvoľnenia otrokov - 5%z ich hodnoty. V 6 AD cisár Augustus zaviedol daň z dedičstva s sadzbou 5%. Iba občania Ríma boli predmetom dedičskej dane. Daň bola zacielená. Prijaté prostriedky sa použili na zabezpečenie dôchodkov pre profesionálnych vojakov.

Nakoniec

Zdaňovanie je uložením povinných odvodov pre jednotlivcov alebo subjekty vládami takmer vo všetkých krajinách sveta. Zdaňovanie sa používa predovšetkým na zvýšenie výdavkov na vládne výdavky, hoci môže slúžiť aj na iné účely.

História zdanenia sa datuje do staroveku, pred príchodom peňazí. A rýchlo sa vyvíjal paralelne s vývojom štátneho systému. Toto je neoddeliteľný prvok pre existenciu štátu. Proces zdaňovania pokračuje dodnes.